Samozrejme, že ani ja by som nešiel štrajkovať ak by som mal dva príjmy, ktoré sú nad životnou úrovňou – ako poslanec NR SR a starosta obce, alebo ako pedagóg na VŠ a pritom poberajúci poslanecký plat. Veľmi ľahko by sa mi hovorilo, že štrajk v tejto dobe nič nevyrieši, lebo ako povedal pán istôt, kde nič nie je, ani čert neberie. (Toto nie je záruka, že neskončí v rukách diabla). Tu by som chcel pána Fica upozorniť, že čert naozaj nič neberie ani nič nepožaduje. Jemu postačuje úplne tá najľahšia cesta. Ale je tu niekto Iný, kto od nás niečo požaduje.
Bolo pre mňa prekvapením, keď som so spomínanými pani poslankyňami sedel pri stole a bavil sa o pripravovanom štrajku učiteľov. Na počudovanie, pani poslankyňa, ktorá je členkou troch výborov (Klub SMER – SD, Výbor NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií (sama má dve funkcie), Výbor NR SR pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport) sa vôbec nezaujímala o názory jednoduchých ľudí. Toto vôbec nie je v súlade jej presvedčenia, podľa ktorého si vypočuje rôzne názory v duchu Voltairovskeho "hoci s tebou nesúhlasím, urobím všetko pre to, aby si mohol slobodne povedať svoj názor". Keď som ju vyzval, aby prišla na rozhovor s učiteľmi (sama od seba by asi neprišla),veľmi rada to urobila. Po chvíli začala viesť monológ, v ktorom uviedla, že štrajk teraz nie je na mieste. Štrajkovať bolo treba v roku 2002. Teraz je situácia ťažká, niet financií. Ako jej predseda, tak i ona poukázala na zbesilosť privatizácie VSŽ, že treba zmeniť štatút učiteľa, pozrieť sa na nominálne a reálne peniaze a najmä na to, kto vyzval na štrajk. Skrátka, treba hľadať vinníka, ktorý to všetko začal. Keď som jej začal oponovať, povedala, že moje reči sú účelové, vstala a odišla ku svojej skupinke. Rovnako druhá pani poslankyňa. Tiež nesúhlasí so štrajkom. Prečo by aj mala, však nikto v strane si to nežiada. "Ak začnú učitelia, pridajú sa lekári, potom iní, ďalší a čo bude potom? Odkiaľ nato vziať?" Povedal som jej, že pán predseda ponúka ľuďom istoty. Po výmene názorov skonštatovala: toto vyzerá byť tvrdé. Vstala, usmiala sa a odišla. Mal som istotu, že moje názory boli istejšie ako všetky ich stranícke výmysly.
"Pokladnička je prázdna" – povedala, niet z čoho dať. Aké jednoduché. Aj malé dieťa dokáže s radosťou a veľmi ľahko rozdávať, ak je čo. Ale oni predsa nie sú deti. Sú vo vláde. Tak nech rozmýšľajú ako tú pokladničku naplniť. Nech dajú ľuďom tie istoty, nie iba prázdne reči.